9. kapitolaS
„Pôjdeš sama?
Naozaj? Nemám ťa odprevadiť?“
„Naozaj mami.
Zvládnem to, ty len pekne choď s tetou. Ja domov dôjdem.“ Prešli už takmer
dva týždne od stretnutia v parku. Boli to nádherné dva týždne. Pokojné ale
nie monotónne. Teraz som presviedčala mamu aby ma pustila samu domov, lebo sa
mi nechcelo ísť s ňou k tete. Vyhovorila som sa, že som unavená. Bolo
už dosť neskoro a aj keď bolo leto už sa zotmelo. Nočný vzduch bol
čerstvý, voňal kvetmi. Prechádzala som sama po námestí pomalým krokom
a vychutnávala si samotu a pokoj. Nikde nikoho. Veď je pol jedenástej, kto
by teraz chodil po meste? Všetci pekne sedia doma a pozerajú TV alebo
snívajú svoje niektoré viac, niektoré možno menej uskutočniteľné sny.
Z premýšľania ma vytrhol chalan, ktorý ma naraz predbehol a zastal
rovno predo mnou. Zľakla som sa a zaspätkovala, no vtom som si uvedomila, že ho
poznám. Bol to Marek. To mi však na odvahe nepridalo. Bol rozdiel postaviť sa
mu na chodbe v škole plnej žiakov a sama na tmavom námestí.
„Čo tu robíš?“
zvolala som.
„A čo ty? Takto
sama. Kdeže máš Lukáša?“ zaksichtil sa.
„Lukáš je doma.
Ja som bola u babky.“ Zatváril sa divne:
„Ó takže vy ste
dnes neboli spolu? Strašné, strašné.,“ prehodil teatrálne, „ako to len hrdličky
prežijú?“ Najprv som si myslela, že si vypil ale bol úplne triezvy.
„Marek, čo je
to s tebou? Správaš sa divne. O mňa nejde, ku mne si bol stále
odporný ale čo Lukáš? Veď ste vychádzali super.“
„Čo je to so mnou?“ zvolal na plné hrdlo, „tak
vy neviete. Vy zrejme naozaj netušíte. Fajn tak ty sa to dozvieš.“ Bez
akéhokoľvek slova sa ku mne naklonil a vášnivo ma pobozkal. Bol to neskutočný
bozk. Celý svet sa so mnou zakrútil. Úplne som prestala rozmýšľať, jediné čo ma
napadlo bolo, že takto ma nepobozkal ani len Lukáš. A pri spomienke naňho
mnou trhlo. Odtisla som Mareka:
„Čo to robíš?!
Zbláznil si sa?!“
„Áno zbláznil,
už dávno som sa zbláznil. Do teba! A on mi ťa len tak vezme. Ty si mala
byť moja. Len a len moja! Toto mi je. Ukradol mi najkrajšie dievča,
jediné, jediné, ktoré som kedy miloval!“ Neveriacky som naňho hľadela:
„Ty žartuješ?“ Marek
hovoril o láske. Ten Marek, ktorý mal každý týždeň inú frajerku hovoril o láske
predo mnou. A navyše o láske ku mne!
„Tak prečo si
sa ku mne správal tak odporne?!“ Neodpovedal, len pokrčil plecami. Tak som
pokračovala:
„A čo si
myslíš, že ja teraz urobím? Mám ti padnúť k nohám len pre jeden bozk? Vieš
predsa, že Lukáša ľúbim. Ach bože keby si tak...“ Zarazila som sa. Marek na mňa
skúmavo pozrel:
„Dopovedz to.
Keby som tak čo?“ No ja som bola ticho. Prekvapila ma moja myšlienka. Chcela
som totiž povedať, že keby som to vedela pred tým ako som sa dala dokopy
s Lukášom, bolo by to iné. Ale prečo? Začala by som s ním chodiť? Áno.
To bola prvá myšlienka. A šokovala ma viac ako ten bozk. Začala by som
s ním chodiť. Lenže to by aj tak nefungovalo. Boli sme iní. Úplne iní.
Nehodili sme sa k sebe, nikdy sme nevychádzali spolu ani zďaleka
priateľsky. Bola by to hlúposť.
„Nič Marek. Už
mi to ale prosím ťa nikdy nehovor. Akoby sa toto nikdy nestalo. Daj nám pokoj
a zabudni na mňa.“ Otočila som sa že odídem. Marek sa však za mojím
chrbtom rozosmial:
„Dať vám pokoj?
Zabudnúť na teba? Ha! Nikdy! Uvidíš nie som jediný kto sa poteší tvojmu
rozchodu s Lukášom.“
„Ale mi sa
nerozchádzame.“ Marek sa uškrnul:
„Zatiaľ.“
Premkol ma strach, čo vyvedie. Večer sa mi už nezdal krásny. Skôr naopak, zdalo
sa mi, že sa nepríjemne ochladilo. Celú cestu som rozmýšľala nad jeho
poslednými slovami. Po príchode domov som hneď vliezla do postele, no aj tak
som ešte dlho ležala a prehadzovala sa z boka na bok.