6. kapitolaS
Život
pokračoval ako predtým. Až na jednu malú zmenu. Mať za najlepšieho priateľa
Lukáša znamenalo byť stále obklopená zábavou a prekvapeniami. Ale bol to
skvelý pocit. Vždy som totiž vedela, že niekde blízko je človek, na ktorého sa
môžem spoľahnúť. Boli sme nerozlučná dvojica. Niekedy sme chodili von sami, ale
častejšie s partiou. Mery, Laura, naši chalani, ale aj Paťo, s ktorým
som tiež začala vychádzať dobre. Po tom, ako nás s Lukášom párkrát stretol
spolu vonku a zostal s nami sme sa celkom spriatelili. A čo bolo
super, spriatelili sa aj Mery a Lukáš takže som ich nenápadne dávala
dokopy. Aj keď najradšej by som s ním bola ja, nechcela som Mery zraniť.
Tak som to potlačila tým, že je lepšie mať dvoch super priateľov ako jedného
super chalana. Aj keď mi to niekedy nestačilo. Lenže všimla som si, že aj keď
sa Lukáš k nej správa priateľsky a pohodovo aj tak si ju nepúšťa
k telu. Už boli dobrí kamoši a Mery chcela aby som sa ho, keď sa
naskytne príležitosť spýtala, či by s ňou chcel chodiť. Povedala som si
a prečo nie. Príležitosť sa naskytla, keď som ho raz po škole pri šatni
čakala, kým sa prezuje. Opatrne som nahodila:
„Čo si myslíš
o Mery?“ Ale asi to nebolo dosť opatrné pretože na mňa pozrel, usmial sa
a vyhlásil:
„Mery je
v pohode baba, ale chodiť s ňou nebudem.“ Keďže sa už takto dovtípil
spýtala som sa ho rovno:
„A prečo? Čo sa ti na nej nepáči?“
„Nič. Nevravel
som predsa že sa mi nepáči. Nechcem s ňou chodiť, lebo ju neľúbim.“
„Aha. Tak to je
iné. Čo jej mám teda povedať?“ Smutne sa usmial:
„Povedz jej
pravdu. Že ju neľúbim lebo milujem len a len jedno nádherné dievča,“
chytil ma za ruku, „teba.“ V tej chvíli by som ho najradšej pobozkala. No
nemohla som.
„Ale Lukáš...“
začala som no nedal mi dohovoriť:
„Prečo sa na to
nemôžeš vykašľať? Veď ona sa nebude až tak hnevať, ju to raz prejde! No tak Lea
povedz áno.“ Ustúpila som:
„Vieš dobre že
to nemôžem! Myslíš, že ja s tebou nechcem chodiť? Nemáš ani potuchy ako ma
to trápi!“ Vyhŕkli mi slzy do očí. To ho asi schladilo.
„Prepáč, ja som
nechcel,“ cúvol odo mňa, „chápem ťa ale nemôžem prestať na teba myslieť. No tak
neplač. Zabudnime na to, dobre?“ Prikývla som.
„Zostaneme
priatelia. Ale musím ti povedať že s Mery by som nechodil ani keby si
nebola ty. Nie je zlá ale nie je to typ dievčaťa, ktoré sa mi páčia.“ Usmiala
som sa.
„Fajn pokúsim
sa jej to nejako šetrne oznámiť.“ Začal sa smiať a znova to bolo medzi
nami ok.
Na druhý deň som
sa stretli s Mery v škole, no o Lukášovi nepadlo ani slovo.
Neviem či vedela, že sme včera spolu hovorili ale nepýtala sa nič, a ja
som sa neozvala, pretože som ešte nevymyslela spôsob ako jej to oznámim, aj keď
som kvôli tomu večer nemohla spať. No keď sme vyšli zo školy Mery sama nahodila
tú tému:
„Hovorila si
včera s Lukášom?“
„Hej,“ povedala
som vyhýbavo.
„A???“
„A povedal nie,“
odvetila som s povzdychom, „je mi to tak ľúto.“ Vravela som pravdu, bolo
mi to ľúto.
„Prečo????“
zvolala Mery.
„To nepovedal.“
Nemienila som jej na to odpovedať.
„No určite
chceš mi nahovoriť že ty, jeho najlepšia kamoška z neho nevytiahla
prečo?!“
„No dobre. Ak
to tak veľmi túžiš vedieť povedal že ťa neľúbi.“
„Takže miluje inú,“ zahlásila Mery. Vyľakala
som sa:
„To som predsa
nepovedala!!!“
„Nie, no ja som
si tým istá. Viem totiž koho.“ To ma upokojilo. Nemohla totiž vedieť
o mne. Iba ak by jej to Lukáš povedal a to by nespravil.
„Tak koho?“ povedala som veselo.
S úsmevom sa na mňa pozrela. Až vtedy som si všimla, že je nejako
podozrivo pokojná, nespráva sa, akoby ju práve odmietol chalan „jej života“ ako
zvykla hovoriť.
„Nevieš? Predsa
teba!“ Zostala som stáť s otvorenými ústami.
„Čože...ale.....ja......on.....ako
to....“ habkala som v totálnom šoku.
„Neboj sa!“ usmiala
sa ešte širšie, „mne to nevadí. Včera som vás totiž počula. Išla som k vám,
keď som tesne predtým ako som vyšla spoza rohu započula o čom sa bavíte.
Nemohla som odolať, zostala som počúvať. A dobre som urobila. Inak by ste
sa vy dvaja hlupáčikovia trápili doteraz. Ale som rada, že si na mňa brala taký
ohľad. Asi preto sa nehnevám.“ Ešte stále som nenachádzala slová a na to
sa Mery rozosmiala:
„No tak už
utekaj za ním!!!“ Akoby som sa prebrala:
„To ti vážne
nebude vadiť?“ No nestihla mi odpovedať lebo za nami sa ozvalo podozrievavé:
„Čo ti nebude
vadiť?“ Lukáš stál tesne za nami a hoci sa usmieval, oči mal podozrievavo
prižmúrené. Keď uvidel môj žiarivý úsmev, pochopil.
„Je to to čo si
myslím?“ opýtal sa potichu, akoby sa bál, že to nebude pravda. Uškrnula som sa:
„No ja neviem
na čo myslíš. Skús sa spýtať.“ Usmial sa:
„Lea, chceš so
mnou chodiť? A nepovedz nie, tretie by som už nezvládol.“ Všetci traja sme
sa rozosmiali. Lukáš ma vzal do náručia a pobozkal ma na líce. Samozrejme
na ľavé.