5. kapitolaS
7. 7. 2007
Chystám sa na oslavu. Vonku je strašné teplo tak sa nahodím do modrých športových šiat. Idem síce na oslavu ale nie je to nič veľké tak to netreba preháňať. Presvedčila som mamu aby sme išli pešo, inak by som nemohla tieto šaty. Ani som sa nemaľovala. Peťa, moja sesterka, bude zmaľovaná aj za dve. Stačí mi maskara a lesk. Napadlo ma, aký musia mať chalani ťažký zápas v takejto horúčave.
Keď prídeme k babke Peťa s rodinou tam už je. Mala som pravdu, zmaľovaná za dve. Je naozaj veľmi pekná, chápete, obrovské oči, plné pery, ale toto jej až tak nepristane. Akonáhle ma uvidela chcela sa ísť prejsť. Zapojila som však všetky mozgové bunky a presvedčila som ju, že je príliš horúco a že pôjdeme trošku neskôr. Nedala s tým pokoj, kým som nesúhlasila. Vonku mi hneď začala vykladať čo nové s frajerom a bla bla bla ako vždy. Odbočili sme smerom k parku, keď ma zrazu niekto chytil zozadu za oči. Začala som hádať kto to je, no keďže dotyčný odpovedať nemohol, hovorila Peťa.
„Takže baba?“ pýtam sa.
„Nie.“
„Chalan???“
„Jasne!“ Ktorý chalan by mi toto spravil? Len z našej triedy, to bolo isté.
„Spolužiak?“
„Nie. A chce ti dať pomôcku.“
„Fajn aspoň zistím kto to je,“ prehodila som, pretože som nemala ani tušenie. Vzápätí ma pobozkal na líce. Ľavé líce.
„Lukáš?!“ Odkryl mi oči a naširoko sa uškrnul.
„Ahoj! Takže takto oslavuješ?“ zatváril sa naoko vyčítavo.
„A ty si takto na zápase?“ vrátila som mu. Začal sa veselo smiať:
„S tebou je to ťažké! Väčšina dievčat by sa začala ospravedlňovať. Ty nie. To sa mi páči. Zápas sa už skončil.“
„A ja som na oslave. Len sme sa vyšli trochu prejsť a pokecať.“
„Tak pokračujte v prechádzke a kecajte ďalej. Nebudem rušiť. Ahoj!“ Žmurkol, pretože dobre vedel, že Peťa hovorí len o sebe. Konečne sme sa pohli ďalej a videla som na Peti, že sa nemôže dočkať kedy ma podrobí výsluchu, keď Lukáš ešte zavolal:
„Lea! Zabudol som ti povedať, že vyzeráš perfektne!“ Otočil sa a už ho nebolo. Usmievala som sa ako slniečko, aj keď som musela Peti dookola vysvetľovať, že spolu nechodíme. Vzdychla som si. V pondelok to bude vedieť celá škola. A mala som pravdu. Len čo som došla do školy každý sa ma na to vypytoval. Poobede som už mala hlavu na prasknutie a keďže mi odpadla hudobná urobila som to, čo vždy, keď sa chcem upokojiť. Prešla som sa na Laborec. Bolo príjemne teplo ale nie tak dusno ako cez víkend. Bolo super len tak si sedieť pri vode a pozerať sa do prúdu. Viete si teda predstaviť, ako som sa preľakla, keď sa za mnou ozvalo:
„Ahoj!“ Nadskočila som a zvrtla sa. Nado mnou stál vysmiaty Lukáš.
„Ako si ma tu našiel?“
„ No vlastne som nehľadal ani tak teba ako pokoj. Vidím že nie som sám.“
„To teda nie si. Celý deň sa ma niekto pýta či s tebou chodím a ja každému musím vysvetľovať že nie.“ Prisadol si ku mne.
„A čo keby si už nemusela?“ Pozrela som naňho. Nebola som si istá či myslí na to, na čo ja:
„Keby som nemusela čo?“ opýtala som sa do istoty.
„Keby si nemusela vysvetľovať že spolu nechodíme.“ V tej chvíli pre mňa prestal existovať svet. Vnímala som len jeho, jeho nádherné zelené oči a usmiate pery.
„Čo keby sme spolu začali chodiť?“ Bol to najkrajší okamih aký som doteraz zažila. Ale aj najsmutnejší. Zrazu som si totiž spomenula. Mery. Toto nemôžem urobiť, už dnes som sa jej dosť navysvetľovala, že s Lukášom nič nemám a napriek tomu bola ku mne celý deň odmeraná. Toto som nemohla spraviť. Skryla som si tvár do dlan,í lebo som mala slzy na krajíčku.
„Ach bože Lukáš, nevieš ako by som chcela ale nemôžem. Proste nemôžem!“ Zatváril sa smutne:
„A to už prečo? Vieš čo nechaj tak nemal som sa pýtať.“ A zberal sa že odíde. Nechcela som aby si myslel že ho nemám rada, chcela som mu povedať pravdu. Ale stálo ma to kopu odvahy kým som zavolala:
„Lukáš, Lukáš stoj! Počkaj nech ti to vysvetlím!“ Obzrel sa a keď videl že stojím a myslím to vážne, vrátil sa a sadol si späť:
„ Počúvam.“
„Ale sľúb mi že sa budeš tváriť že o tom nevieš. Keby sa to dozvedela tak už so mnou neprehovorí.“ Prikývol. Tak som mu pekne vysvetlila celú vec s Mery. Našťastie ma pochopil. „
Ale priatelia ostávame,“ uškrnul sa ma mňa.
„To je jasné,“ vydýchla som si. Odprevadil ma po koniec parku a tam sme sa rozlúčili. Ako priatelia.
„Takže baba?“ pýtam sa.
„Nie.“
„Chalan???“
„Jasne!“ Ktorý chalan by mi toto spravil? Len z našej triedy, to bolo isté.
„Spolužiak?“
„Nie. A chce ti dať pomôcku.“
„Fajn aspoň zistím kto to je,“ prehodila som, pretože som nemala ani tušenie. Vzápätí ma pobozkal na líce. Ľavé líce.
„Lukáš?!“ Odkryl mi oči a naširoko sa uškrnul.
„Ahoj! Takže takto oslavuješ?“ zatváril sa naoko vyčítavo.
„A ty si takto na zápase?“ vrátila som mu. Začal sa veselo smiať:
„S tebou je to ťažké! Väčšina dievčat by sa začala ospravedlňovať. Ty nie. To sa mi páči. Zápas sa už skončil.“
„A ja som na oslave. Len sme sa vyšli trochu prejsť a pokecať.“
„Tak pokračujte v prechádzke a kecajte ďalej. Nebudem rušiť. Ahoj!“ Žmurkol, pretože dobre vedel, že Peťa hovorí len o sebe. Konečne sme sa pohli ďalej a videla som na Peti, že sa nemôže dočkať kedy ma podrobí výsluchu, keď Lukáš ešte zavolal:
„Lea! Zabudol som ti povedať, že vyzeráš perfektne!“ Otočil sa a už ho nebolo. Usmievala som sa ako slniečko, aj keď som musela Peti dookola vysvetľovať, že spolu nechodíme. Vzdychla som si. V pondelok to bude vedieť celá škola. A mala som pravdu. Len čo som došla do školy každý sa ma na to vypytoval. Poobede som už mala hlavu na prasknutie a keďže mi odpadla hudobná urobila som to, čo vždy, keď sa chcem upokojiť. Prešla som sa na Laborec. Bolo príjemne teplo ale nie tak dusno ako cez víkend. Bolo super len tak si sedieť pri vode a pozerať sa do prúdu. Viete si teda predstaviť, ako som sa preľakla, keď sa za mnou ozvalo:
„Ahoj!“ Nadskočila som a zvrtla sa. Nado mnou stál vysmiaty Lukáš.
„Ako si ma tu našiel?“
„ No vlastne som nehľadal ani tak teba ako pokoj. Vidím že nie som sám.“
„To teda nie si. Celý deň sa ma niekto pýta či s tebou chodím a ja každému musím vysvetľovať že nie.“ Prisadol si ku mne.
„A čo keby si už nemusela?“ Pozrela som naňho. Nebola som si istá či myslí na to, na čo ja:
„Keby som nemusela čo?“ opýtala som sa do istoty.
„Keby si nemusela vysvetľovať že spolu nechodíme.“ V tej chvíli pre mňa prestal existovať svet. Vnímala som len jeho, jeho nádherné zelené oči a usmiate pery.
„Čo keby sme spolu začali chodiť?“ Bol to najkrajší okamih aký som doteraz zažila. Ale aj najsmutnejší. Zrazu som si totiž spomenula. Mery. Toto nemôžem urobiť, už dnes som sa jej dosť navysvetľovala, že s Lukášom nič nemám a napriek tomu bola ku mne celý deň odmeraná. Toto som nemohla spraviť. Skryla som si tvár do dlan,í lebo som mala slzy na krajíčku.
„Ach bože Lukáš, nevieš ako by som chcela ale nemôžem. Proste nemôžem!“ Zatváril sa smutne:
„A to už prečo? Vieš čo nechaj tak nemal som sa pýtať.“ A zberal sa že odíde. Nechcela som aby si myslel že ho nemám rada, chcela som mu povedať pravdu. Ale stálo ma to kopu odvahy kým som zavolala:
„Lukáš, Lukáš stoj! Počkaj nech ti to vysvetlím!“ Obzrel sa a keď videl že stojím a myslím to vážne, vrátil sa a sadol si späť:
„ Počúvam.“
„Ale sľúb mi že sa budeš tváriť že o tom nevieš. Keby sa to dozvedela tak už so mnou neprehovorí.“ Prikývol. Tak som mu pekne vysvetlila celú vec s Mery. Našťastie ma pochopil. „
Ale priatelia ostávame,“ uškrnul sa ma mňa.
„To je jasné,“ vydýchla som si. Odprevadil ma po koniec parku a tam sme sa rozlúčili. Ako priatelia.
......
(Nanush, 7. 7. 2007 14:52)