2. kapitolaS
„Lea, vezmi mi
prosím ťa tašku! Ja ťa potom dobehnem,“ zakričala za mnou Laura a už jej
nebolo.
„Vezmi aj moju,
nie je až taká ťažká.“ A už zmizla aj Mery. Mám ich obe fakt rada ale
niekedy sú hrozné. Tak som vzala svoju tašku na plecia, Merinu do jednej
a Laurinu do druhej ruky a išla som si ako taký vianočný stromček.
Cestou som samozrejme hundrala na tie dve, keď sa spoza mňa ozval hlas.
„Pomôžem ti?“
No ja sa zmyším! Lukáš! Hneď ma napadlo že v tom zelenom tričku vyzerá
perfektne. Keď som sa spamätala na čo myslím a vyhnala tú šibnutú
myšlienku z hlavy, usmiala som sa a povedala:
„ Jasné!
Ďakujem! Sú to kamošky ale niekedy...“ Rozosmial sa tým svojim nákazlivým
smiechom.
„Viem čo
myslíš. Aj ja občas takto dopadnem.“ Keď mi bral Laurinu tašku, ruky sa nám
dotkli a mnou prebehla triaška. Začali sme sa rozprávať. Bola som
prekvapená ako sa s ním super kecá. Odniesol mi tašku až pred triedu a tam
ju zložil pred dvere.
„Ďakujem,“ povedala som ešte raz
a usmiala som sa.