Jdi na obsah Jdi na menu
 


1. kapitolaS

6. 7. 2007

Čakám na chodbe na ďalšiu hodinu utrpenia. V preklade čakám na etiku. Vonku znova prší takže šanca že by sme sa išli prejsť, a že by nás pustil skôr, je teda menšia než nulová. Stojím pri okne a pozorujem dážď stekajúci po sklenej tabuli. Hlavou sa mi preháňajú myšlienky, ktorých prúd preruší približujúci sa smiech. Sťažka si vzdychnem a prevrátim očami. Nemám ani najmenšiu chuť presedieť 45 minút v takejto spoločnosti. V spoločnosti ľudí, ktorí práve prichádzajú. Hlavne s tými dvoma vpredu. Deviataci. Všetci sa ako vždy tvária ako najväčší frajeri na svete a akonáhle ma uvidia Marek so Šimonom spustia:

„No aaaaahoj! Dávno sme sa nevideli!“ A začnú sa rehotať. Neskutočne vtipné. Zvyčajne ich ignorujem ale dnes mi to akosi nedá.

„Viete čo nájdite si nejaký pekný kútik, zalezte tam a zdochnite,“ poviem so širokým úsmevom. Celá partia sa rozrehoce ešte viac, len Marek vyzerá zaskočený. Zdá sa, že ani on dnes nie je vo svojej koži, lebo to, na čom by sa inokedy zabával ho dnes rozčúli.

„Počuj nezdá sa ti že si drzá?“ priblíži sa ku mne a zasyčí, „dávaj si pozor na jazyk lebo...“ Tak toto si prehnal milý môj, blesne mi hlavou. To len tak nenechám!

„Lebo čo?“ priblížim sa aj ja, „čo mi spravíš? Fúkneš na mňa? Hí! Už sa bojím!“ A začnem sa teatrálne triasť. Okolie prepuklo v smiech.

„Ta ti dala!“ rehotali sa chalani. Pri pohľade na vyjaveného Mareka som sa začala smiať aj ja.
„To bolo perfektné!“ zvolal Lukáš a žmurkol na mňa. Hneď ma smiech prešiel, šokovalo ma to viac ako ten výstup pred chvíľou. Niežeby sme s Lukášom boli nepriatelia (ako s väčšinou deviatakov) ale nikdy sme sa nekamarátili. Poznali sme sa len z videnia a z etickej, nikdy sme sa nezdravili nie to aby na mňa žmurkol. Ale musím priznať, že ma to potešilo. Bol to zlatý chalan, za ktorým sa otočilo takmer každé dievča. Vtedy som sa spamätala. Žiadne žmurkanie ani úsmevy. Je to predsa Lukáš! Chalan ktorý sa páči jednej z mojich dvoch najlepších kamošiek Mery. Zazvonilo a akoby odnikiaľ sa vynoril náš učiteľ, otvoril dvere triedy a pustil hlučnú skupinku dnu. Kráčala som pomaly za nimi tak, ako každý pondelok a usadila som sa dobredu, keďže zadné lavice okupujú „oni“. Zvyšok hodiny prebehol v celku normálne aj keď Lukáš sedel za mnou čo ma dosť rozptyľovalo. Snažila som si nahovoriť, že to je len preto potešenie z priateľského gesta. No akosi mi to nešlo.
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Dakuujem :)

(Alliera, 9. 7. 2007 22:05)

vies ako dlho som odvahu zbierala ja? velmi.... toto mam napisane uz viac ako rok :))
a dakujeeeeeeem naozaj :))

wow

(Nanush, 7. 7. 2007 8:29)

super:) zatial som na prvej kapitole, idem na dalsie, uz sa tesim. velmi pekne pises, este z teba daco bude;))
aj ja inak pisem poviedka a take debilinky, ale zatial som nemala odvahu to uverejnit napr. na nete. ale mozno niekedy... :)