moje príbehy

Prešiel týždeň. Strašný týždeň plný sĺz, nadávok, smútku a zúfalstva. Takmer som nevychádzala z izby, nieto ešte z domu. Ak sa mi sem tam podarilo vykoúľať z postele, zvalila som sa na gauč. Bolo mi úplne ukradnuté ako vyzerám, čo sa deje doma alebo vonku. Nezaujímalo ma nič. Vôbec ale vôbec nič. Keby som tak mohla vymazať všetky pocity, ktoré mnou lomcovali. Nevedela som či je silnejší smútok zo straty Lukáša alebo hnev na Mareka a Aďu. V ten deň som sa zobudila na buchot pod oknom. Oči som mala červené a opuchnuté, vlasy strapaté, no bolo mi to jedno. Vyklonila som sa z okna, lebo som si myslela, že to buchoce niekto z našich a mala som chuť niekomu poriadne vynadať. V mojom rozpoložení som si ani nevšimla aké je nádherné ráno. Na oblohe ani obláčika, pofukoval len jemnučký vánok, ktorý ticho rozševelil listy stromov. Lúče slnka zalievali zlatým svetlom celú ulicu. Vo vzduchu voňala sviežosť nového dňa. Pohľad mi padol na susedný dom a hneď mi bolo jasný pôvod buchotu. Susedia zhadzovali strechu. Vlastne noví susedia. Ujo Vlado dom predal, keď zostal sám a presťahoval sa do bytu. Úplne mi to vyfučalo z hlavy počas posledných dní. Ktovie, akí tí noví budú. A veď mne to môže byť jedno. Zabuchla som okno a zvalila som sa naspäť na posteľ. Hlavou mi behali pochmúrne myšlienky. Lukáš je preč. Teraz mi je rovnako vzdialený akoby žil v Austrálii. Keby bol rozchod jeho vina mohla by som zúriť a hnevať sa naňho. Keby to bola moja vina mohla by som zúriť a nadávať si. Keby sme sa prestali ľúbiť a ostali priatelia, mohla by som byť šťastná, lebo to boli prekrásne 4 mesiace. Ale všetky keby sú zbytočné. Je to Marekova a Adina vina. Zmietala mnou taká zúrivosť, že som mala chuť ich dokopať. Znova som sa rozplakala. Zrazu som si uvedomila, že to takto ďalej nejde. Nemôžem celé dni sedieť v izbe a ignorovať svet okolo. Môžem byť smutná no musím ďalej žiť. Vstala som, vzala rádio a vliezla do sprchy. Celá som sa vydrhla, vyhrabala čisté šaty a vyšla som na dvor nadýchať sa čerstvého vzduchu. Naši sa na dvore rozprávali s tými novými. Pozdravila som sa ale zostala som radšej obďaleč.
„Keď tu už budeme bývať, prídete na uvítaciu návštevu,“ povedala nová pani suseda. Bola celkom sympaťáčka, tak vo veku mojej mamy. Mala príjemný, úprimný úsmev a polodlhé vlasy zopnuté do chvosta. Aj jej manžel bol na pohľad fajn. Tmavé vlasy, košeľa s odsrihnutými rukávmi a potrhané monterky. Napadlo ma, či majú deti.
„A vy k nám na zoznamovaciu,“ odpovedala moja mama so smiechom. Zdá sa, že si rozumejú. To je dobre. Nemám rada nepríjemných susedov. Asi pol sekundy som uvažovala, čo budem robiť. Keď sa sekunda predĺžil na dve, vzala som bike a vybrala sa k rieke. Už dlho som nebola z domu. Znova ma objal smútok, keď ma nohy automaticky zaviedli na miesto, kde mi Lukáš prvýkrát povedal, že ma ľúbi. Bolo to naše miesto. Napriek smútku som sa usmievala. Stiekli mi ešte dve slzy. Posledné dve. Už dosť! Žiaden plač čas nevráti. Ani čas ani skutky. Bolo to zvláštne. Akoby som tu začínala nový život. Domov som sa vracala v oveľa lepšej nálade. Dokonca som stretla aj Moniku, tak som išla s ňou popri biku, lebo smerovala domov. Boli sme také zatrkotané, že sme si ani nevšimli chalana vedľa nás, keď sa mi zrazu pozdravil.

„Ahoj Strapatá princezná!“ ohlásil sa s roztopašným úškrnom. Vyzeral byť taký starý ako ja, možno trošku starší. Bol vysoký a mal krátke hnedé vlasy a zelené oči. Pozrela som naňho akoby mu šibalo. Veď mu aj.

„Takmer som ťa nespoznal. Vyzeráš úplne inak ako ráno, keď si sa vyklonila z okna,“ pokračoval so smiechom, „ale musím uznať, že ešte lepšie.“ Nechápala som, kde ma videl. Bola som si takmer istá, že je šľahnutý. Veď prečo by inak trepal také bludy babe, ktorú vôbec nepozná? Stáli sme na rohu našej ulice, tak som kývla šokovanej Monike, ktorá ledva zadržiavala smiech, na pozdrav a pobrala sa k domu. A on sa na moje nevýslovné prekvapenie pustil so mnou. Na otázku, kde ma videl odpovedal záhadným ´v okne´.

„Ako si ma mohol vidieť v okne, keď to moje nesmeruje do ulice?!“ namietla som. Uškrnul sa ešte širšie. Ja som zastala pred naším domom, kým on pokračoval ďalej.

„Pretože,“ začal a otvoril bránku na susednom dome, „som tvoj nový sused.“ A vošiel do dvora. Zostala som stáť s otvorenými ústami. No zbohom. A tohto blázna, čo ma volá Strapatá princezná mám oddnes za suseda, hej? Paráda. No na to, že je tu nový je dosť sebavedomý. Pravdepodobne si s ním ešte užijem. Ktovie koľko prezývok mi už stihol vymyslieť.