10. kapitolaS
Zazvonil mi
mobil. Lukáš. Zdvihla som:
„Ahoj.“ Na
druhom konci sa ozval Lukášov tichý hlas:
„Ahoj. Musíme
sa porozprávať. Hneď teraz. Kde si?“ Naprázdno som prehltla:
„V parku.
Počkám ťa pri bráne.“ Povedal fajn a zložil. Pomalými krokmi som sa
vybrala k bráne. Chvíľu som čakala a uvažovala aký je prekrásny
večer. Slnko práve zapadalo a mne svietilo do tváre. Za mnou v parku
už panovalo šero, v ktorom ešte ticho vyspevovali vtáky. Lukáš mal zvláštny
hlas. Neviem prečo ale striaslo ma. Po posledných dňoch som si nebola už ničím
istá a bála som sa čo chce. Musíme sa porozprávať. Najhoršia veta aká
existuje. Spoza zmrzliny sa vynorila Lukášova tmavá silueta. Vyšla som mu
oproti. Smutne sa usmial:
„Ahoj. Poďme sa prejsť.“ Pri pohľade naňho mi
stiahlo žalúdok, ale nevedela som prečo. Zamierili sme naspäť do parku. Chvíľu
sme kráčali mlčky, potom Lukáš začal:
„Nebudem to
zdržovať. Mali by sme sa rozísť.“ Zastala som ako obarená:
„Čože?!“ Chytil ma za ruku:
„Lea, toto nemá
zmysel. Každú chvíľu ti niekto príde povedať, že ťa podvádzam a mne sa
stáva to isté. Každú chvíľu sa dozviem že si sa bozkávala s Marekom
a ty že sa bozkávam s Aďou.“ Bez slova som ho počúvala. Nechcela som
tomu veriť.
„Nemáme na
výber. Podarilo sa im to. Ľúbim ťa ale takto to nejde. Bude lepšie ak sa
nebudeme stretávať.“
„Ale Lukáš...“
začala som aj keď som vedela, že má pravdu. Nemohla som zadržať slzy.
„Musíme Lea.
Oni nás nenechajú na pokoji. Je koniec.“ Pobozkal ma. Po tvári mi pomaličky
stekali slzy.
„Ľúbim ťa,“
zašepkal, pomaly ma pustil a bez obzretia odchádzal. Nedokázala som
odpovedať. Zviezla som sa na zem. Slnko zapadlo. Neviem ako dlho som tam
sedela s tvárou mokrou od plaču,
keď som začula kroky.
„Lea?“ ozval sa
za mnou Marekov hlas, „si v poriadku?“ Vzkypela vo mne zlosť. Postavila
som sa a otočila sa k nemu:
„Ja nevychádzam
z úžasu! Ty máš toľko drzosti, že po tom všetkom čo si mi urobil, sa ma
pokojne pýtaš či som v poriadku? Nie, nie som! Rozišli sme sa
s Lukášom!“ Marek na mňa len nemo hľadel.
„Si spokojný?
Teraz môžete s Aďou oslavovať! Bež jej to oznámiť! Ale zbytočne sa budeš
tešiť, že som voľná. Vy ste to totiž nedomysleli. Fakt si si istý tým, že po
všetkých klamstvách a podlostiach čo si narobil s tebou budem chodiť?
Ak hej tak máš fakt čudnú logiku.“ Zvrtla som sa o rozbehla preč. Doma som
sa zvalila rovno do postele. Bolo mi nanič. Po chvíli som mala vankúš mokrý od
sĺz ale nemohla som sa ovládnuť.
a zase raz...
(Alliera, 9. 7. 2007 22:08)