moje príbehy

Tma.

Ticho.

Iba záclona sa hýbe vo večernom vánku. Na posteli sa črtá tmavá, nehybná silueta. Zdá sa, akoby z nej vyžaroval smútok presakujúci celú miestnosť, objímajúci každú čiastočku pochmúrnej izby.

Vtom sa ozve sotva počuteľné zaklopanie. Silueta sa ani nepohne. Len vetrík zaduje silnejšie a spolu so závesom pohne aj jej dlhými vlasmi. Zaklopanie sa ozve znova. Je možno trošku hlasnejšie ako prvýkrát, no silueta na sebe nedá nič vedieť. Akoby nepočula alebo nechcela počuť. Tretie zaklopanie. A konečne nejaká zmena. Postava na posteli si vzdychne. Nič viac. No v tom temnom stone je všetko. Všetko smútok, roztrpčenie a možno sklamanie. Zdá sa tiež, že pre toho za dverami je to povolenie na vstup. Dvere sa otvoria a dnu prenikne úzky pás žltého svetla. Dlho si však v tej smutnej, ošumelej izbe nepobudne. Zakryje ho vchádzajúca postava. Pomaly zastane vo dverách. Kým si jeho oči privykajú na tmu, jastrí dookola. Po krátkej chvíľke sa lúč opäť prebije cez tmu a osvetlí zaprášený koberec. Dvere ho však vzápätí nemilosrdne sotia späť na chodbu. V miestnosti sa vlády naspäť ujme tma.

Príchodzí nerozhodne stojí a hľadí na jedinú obsadenú posteľ. Scéna akoby zamrzla. ešte aj vánok sa kamsi stratil. Zrejme už nevládal rozfúkavať ten nekonečný smútok. Zavládlo ťaživé dusno.

Príchodzí urobí krok dopredu. Chvíľu postojí, no nič sa nedeje. Zopakuje to trošku odvážnejšie, lenže uprostred tretieho kroku sa ozve: „Odíď.“ Hlas je tichý, no jasný, jemný, no rozhodný. A prinúti ho zastať. „Ja len..“ začne, aj keď nevie, čo povedať. ona však bez akéhokoľvek pohybu zopakuje „Odíď.“ Nepozrie naňho, presne vie, ako sa tvári. Pozná ho predsa roky. No zrejme nie tak dobre, ako si myslela. Na moment je opäť ticho. On nevie, ako povedať to, čo má na jazyku, ona povedala všetko, čo chcela.

„Odpusť.“ Slovíčko sa jemne plazí po miestnosti, letmo nakukne do kúta, pohladí obraz na stene, prešmykne sa poza skriňu, až zamrie v jej ušiach. Keď vidí, že ani toto ňou nepohne, prejde zvyšnú vzdialenosť na dva kroky. Na dotyk jeho ruky, tak naliehavý, akoby išlo o život, sa strhne, sťaby práve prebudená. Odtiahne sa, no z jeho dosahu uniknúť nedokáže. Drží ju za ruku a ona stratená sa nevie odtrhnúť. „Odpusť,“ zašepká.

Nič viac. Nič menej. Jedno slovo obsahujúce všetko. Nakloní sa k nej a jeho pery sa jemne dotknú jej ucha.

„Odpusť.“ Pobozká ju na líce aby videl, ako zareaguje. Odkiaľsi sa opäť vynoril vánok a zavial jej vlasy do tváre. Vedel, že nechce aby si on všimol práve narodenú slzu v jej oku. Vie, že mu nesmie odpustiť. Nesmie. Lenže nedokáže odolať. Stačí jeho blízkosť a to trikrát zopakované slovo. On stále čaká s otázkou v očiach, držiac jej ľadovú ruku.

„Odpúšťam,“ šepne napokon. On až vtedy zbadá hviezdy za oknom, až vtedy zacíti vánok vo vlasoch, započuje šelest v stromoch. Doteraz nič z toho nebolo. Pritiahne si ju bližšie a konečne pobozká. Izbou však ešte preletí jemný šepot.

„Ale nezabúdam...“