6. Spomienky bolia
Malá
hnedovláska sediaca na obrovskom kufri so slzami v čokoládových očiach,
premýšľajúc, kam ju ten dlhočizný vlak vlastne priviezol. O málinko
staršia červenovláska usmievajúca sa na to isté dievčatko so smutnou tváričkou.
Alliera podávajúca ruku akejsi blondínke. Profesor Slughorn chváliaci staršiu
Allieru za perfektný mätúci odvar. Alliera v tmavom plášti zakrádajúca sa
zakázaným lesom a pozorujúca jednorožce pijúce z mesačnej rieky.
Tínedžerka Alliera s dvoma dievčatami v Rokville. Alliera bozkávajúca
sa za skrytým gobelínom s tmavovlasým chlapcom. Skutočná Alliera sedela na brehu jazera a hľadela
ako stromy zakázaného lesa pozlacujú slnečné lúče. Milovala západy slnka na
Rokforte. Milovala ich kým sa na ne mohla pozerať so Siriusom. Aj keď neboli
spolu, vedela, že je niekde tu, kdekoľvek na tomto svete a tajne dúfala,
že tak ako ona, ani on nezabudol na ich spoločné chvíle. No dnes... dnes
v sebe našla len prázdno. Vnútri mala zívajúcu priepasť do ktorej sa
prepadávali všetky spomienky, všetky myšlienky a smerovali len k jednej
jedinej veci. K otázke prečo. Teraz mala byť v Hlavnom stane, ale
nevydržala to tam. Na každom kroku jej to pripomínalo Siriusa. Povedala
Remusovi, že odchádza, a on sa jej na nič nepýtal. Vládlo medzi nimi tiché
porozumenie. Pri pohľade na jazero vyplávali spomienky na ich dlhé nočné
prechádzky, keď sa so Siriusom v tajne vykradli z hradu
a vychutnávali si hviezdnu oblohu pri brehu takmer do svitania. Celý deň
potom bola unavená a Adelaide z nej nemohla dostať prečo. Svorne so
Siriusom zívali. Tvár mala mokrú od sĺz, no musela sa usmiať. Vtom sa strhla. Odrazu
pocítila, že niekto za ňou zastal. Bola taká zamyslená, že ani nepočula kroky.
Obzrela sa, no nikto tam nebol. Alliere to však akosi nešlo do hlavy.
„Harry?“ Chvíľu
sa nedialo nič. Potom sa ozval hlboký vzdych a pred ňou stál Harry
s neviditeľným plášťom v ruke.
„Ahoj. Nevedel
som, že si tu. Len tak sa prechádzam... už pôjdem... za... Hermionou
a Ronom,“ dostal zo seba trhane. Chcel odísť, ale Alliera ho zastavila:
„Neprisadneš
si? Predpokladám, že si smeroval sem.“ Pokrčil plecami a zdráhavo podišiel
bližšie. Usmiala sa:
„Nemusíš ak
nechceš.“ Pokrútil hlavou, rozhodne prešiel zvyšných pár krokov a sadol si
vedľa nej. Alliera si rukávom utrela oči. Chvíľu boli ticho. Alliera čakala,
kým začne. Párkrát sa znova zhlboka nadýchol.
„Ešte som...“ začal zachrípnuto. Odkašľal si
a pokračoval: „Ešte som sa s nikým o ňom... nerozprával
odkedy...“
„Nemusíme sa
rozprávať,“ namietla Alliera.
„Ale chcem sa
rozprávať o ňom... s tebou,“ spresnil Harry, „... myslím, že si ho
poznala najlepšie.“ Prikývla som.
„Až na tvojho
otca.“ Usmial sa. Zrazu zrozpačitel.
„Chcem sa
spýtať... teda ak môžem...“ pozrel na mňa. Prikývla som.
„Dobre... tak... čo... čo bolo medzi vami?“
„Milovala som
ho,“ odvetila Alliera bez uvažovania.
„A on teba to
viem! Myslím predtým, pred Azkabanom.“ Zamyslela sa.
„Môžem ti to
povedať celé?“ Harry len pokrčil plecami:
„Máme kopu času.“
„Fajn,“ usmiala
sa Alliera a začala rozprávať.
„Vždy som bola
tiché, milé, poslušné dievčatko, ktoré sa dobre učilo a nerobilo problémy.
Mama bola čarodejnica, otec mukel a keď mi prišiel list z Rokfortu,
najprv namietal, ale dlho mu to pri pohľade na moje nadšenie nevydržalo. Tak
som nastúpila do prvého ročníka. V druhom ročníku boli v tom čase
tvoja mama, James, Sirius aj Remus.“ A zradca, dodali obaja v duchu,
ale nahlas to nepovedal nikto.
„Zo začiatku
sme neboli až také priateľky. Bola som príliš hanblivá na nadväzovanie
kontaktov s okolitým svetom. V klubovni som zvyčajne sedávala sama za
knihami a učila sa. Lilly však bola ku mne vždy milá. Bola odo mňa
o rok staršia a spoznali sme sa ešte vo vlaku. Často sme sa
stretávali v knižnici a samozrejme aj v klubovni. Tak sme sa
postupne spriatelili. Jasné, mala aj iné kamarátky, a aj ja som sa postupne
zoznámila s ostatnými. Hoci nie tak rýchlo ako iní. Lenže Lilly a ja
sme boli navzájom pre seba bútľavé vŕby. Netrávili sme spolu všetok čas,
vlastne sme boli len kamarátky, ale každá z nás vedela o tajomstvách
tej druhej. Keď niektorú z nás niečo trápilo, zašili sme sa na nejakom
tichom miestečku a poriadne sme sa porozprávali. Bolo to zvláštne. Vedeli
sme, že jedna druhej môžeme dôverovať. A témou našich rozhovorov bývali aj
James a Sirius. Hlavne preto, že James liezol Lilly na nervy, musím
podotknúť, že len zo začiatku, a ja som bola beznádejne zamilovaná do
Siriusa. Obaja blázniví, obaja šikovní a obaja si mysleli, že môžu mať
každú, na ktorú ukážu prstom, čo však bola pravda. Ale na rozdiel od Jamesa,
ktorý to nevyužíval a vždy chcel len Lilly, Sirius bol neskutočný
sukničkár. Ani jedna, nech sa tvárila akokoľvek nedostupne, mu neodolala. Teda
ak mala to šťastie, že mu padla do oka. Ja som to šťastie nemala. Nebola som
škaredá, čo som si ale uvedomila len nedávno, no nebola som dosť zaujímavá.
Vieš, také to tiché stvorenie, ktoré všetko pozoruje len z diaľky. Lilly
mi hovorila, nech sa preto netrápim, že Sirius je obyčajný hajzel, ktorý si
nezaslúži moju pozornosť ale bolo to zbytočné. Tak ako moja nádej. Sirius letel
vždy len na tie naj. A potom, v lete pred piatym ročníkom, sa vo mne
niečo zmenilo. Jednoducho som cez leto vyrástla. Už som nebola to škaredé
káčatko. Keď som v rokfortskom exprese stretla Lilly, takmer ma
nespoznala. Prestala som nosiť vlasy zopnuté do chvosta, začala som sa
vystierať, hlavu som pri chôdzi neskláňala do zeme ale držala hrdo vztýčenú
a usmievala som sa na všetkých naokolo. A vyhnala som Siriusa Blacka
zo svojej hlavy.“ Alliera pozrela na Harryho. Zaujato ju počúval, tak
pokračovala: