Jdi na obsah Jdi na menu
 


5. Znova

17. 8. 2007


„Sirius, ostaň tu, prosím ťa nechoď s nami! Nevieš čo sa môže stať a ...“

„Ale viem čo sa môže stať. Ak tam neprídem Voldemort zabije Harryho! Musím tam ísť! Alliera, vieš, že ťa milujem ale od tohto ma neodhovoríš.“ Pozrela mu do očí. Ten odhodlaný výraz poznala a milovala. Vždy ju na všetko vedel nahovoriť. Keď mal Sirius v tvári tento výraz nič mu nezabránilo urobiť, čo si zaumienil. No Alliera s ním výnimočne nesúhlasila. A zároveň vedela, že tentoraz nemá zmysel prehovárať ho. Dnes chcel byť krstným otcom a nič by nezmenila tým, keby ho odradzovala. Dnes by nedal na jej radu. Mlčky sa zvrtla a zbehla po schodoch za ostatnými.

„Hneváš sa?“ opýtal sa jej Sirius tichučko keď ju o poschodie nižšie dobehol.

„Vieš že nie. Ale mám z toho zlý pocit.“

„Neboj sa. Všetko bude dobré.“ Pobozkal ju a ona pomaly prikývla. Keď spolu zišli do vstupnej haly, Snape zavrčal:

„On nesmie ísť! Má ostať tu!“

„Ak sa ti ho podarí odhovoriť, prosím,“ povedala Alliera príkro. Sirius sa uškrnul:

 „Ani to neskúšaj, Ufňukanec.“ Už sa zdalo, že sa do seba pustia, keď medzi nich vstúpil Moody. „No tak chlapci šetrite si to na smrťožrútov, jasné?! Odchádzame.“ Nič sa nedialo.

„Všetci!“ dodal varovne. Sirius so Snapom na seba posledný raz nahnevane zazreli, no potom Snape uhol pohľadom, pokrčil plecami a odstúpil od dverí. Sirius posmešne vykrivil pery, no keď zbadal Allierin utrápený výraz, posledný raz sa na ňu usmial a zmenil sa na Tichošľapa. Vyšli rovno do chladného večera. Napriek tomu, že bol máj, povetrie nebolo najpríjemnejšie a Alliera sa pri každom šuchnutí strhla. Siriusovi vedľa nej v tej tme žiarili len veľké svetlé oči. Po dvojiciach prešla do tmavej uličky trošku obďaleč. Zo smetného koša vyliezol potkan a so záujmom a minimálnym strachom hľadel na čudnú skupinku. Keď však naňho Sirius výhražne zavrčal, zmizol naspäť vo svojej odpadkovej ríši.

„Máš pravdu,“ povedala Alliera smerom k Siriusovi, „ani ja nemám rada potkanov. Nosia smolu.“ Sirius na ňu pozrel a transformoval sa na človeka.

„Hej. Najradšej by som bol keby som takto stretol Petra. Niekde v prázdnej tmavej uličke,“ dodal výhražne.

 „Sme tu všetci?“ opýtal sa Moody a rozhliadol sa. Poslední dvaja prichádzali Tonksová a Kingsley.

„Prepáčte, nejaký muklovský párik sa vybral na neskorú nočnú prechádzku. Museli sme sa im vyhnúť.“ Moody zamračene prikývol a prešiel po nich pohľadom.

„Na ministerstvo. Do vstupnej haly,“ prikázal stručne. Nikto nenamietal, že sa povýšil na vedúceho skupiny. Veď bol z nich najstarší a najskúsenejší. Lepšieho vodcu si nemohli priať. Teda okrem Dumbledora. Ale ten tu nebol a nikto nevedel kde je. Alliera sa zhlboka nadýchla a sústredila sa na premiestňovanie.  

 S tichým puknutím a šelestom plášťov sa všetci primiestnili rovno na ministerstvo. Všade bolo ticho. Zlovestné, podozrivé ticho. Strážnikov stôl bol prázdny a to neveštilo nič dobré. Všetci však vedeli, že nič dobré ich tu ani nečaká.

 „Oddelenie záhad,“ pošepky povedal Moody a kývol hlavou smerom k výťahom. Všetci zamierili za ním a čo najtichšie sa nasáčkovali do výťahu.

„Myslím, že niektorí by mali ísť do druhého,“ začala Tonksová no Moody ju šeptom prerušil: „Nemáme čas. Neviem čo sa tam dole deje. A aj jeden výťah narobí hluku ako parná lokomotíva.“ A mal pravdu. Všetkým sa zdalo, že výťah zostupuje večnosť a že pritom hluku čo narobí ich musia začuť. Sirius chytil Allieru za ruku a nežne jej zašepkal do ucha:

„Ľúbim ťa, Alliera, a navždy budem.“ Aj ja teba, naznačila mu ústami. Bol prekvapivo pokojný. Zato jej zlý pocit sa zväčšoval úmerne s klesaním výťahu. Kingsley nepokojne prešľapoval z nohy na nohu keď sa konečne ozvalo: „Oddelenie záhad.“ Potichu sa z neho vykradli. Výťah predsa narobil hluku dosť, nemusia pridávať aj oni. Vošli za Moodym do otvorených dverí na konci chodby a chceli ísť ďalej, keď vtom Sirius zastal a zdvihol na znamenie ruku. Vtedy to už počula aj Alliera. Hlasy. Hlasy a smiech. Na čele so Siriusom sa rozbehli za zvukmi a ocitli sa pred zavretými dverami. Hlasy sa ozývali odtiaľ. Moody všetkým kývol a rozrazil ich. Stáli na najvyššom stupni lavíc, ktoré sa strmo stupienkovito zvažovali do stredu miestnosti. Tam bol vyvýšený podstavec so starobylým oblúkom, na ktorom visel dotrhaný čierny záves. Na  podstavci stál Harry a okolo neho asi desať smrťožrútov. Pri nohách im ležal nejaký chlapec, triasol sa a vzlykal. Toto všetko Alliera obsiahla pohľadom za kratučký okamih, pretože nikto nečakal a vrhol sa dole na smrťožrútov, ktorí si ešte neuvedomili, čo sa na nich valí. Alliera skočila k prvému voľnému, ktorý sa jej dostal pod prútik a omráčila ho. Okolo ucha jej zasvišťalo zaklínadlo a ona sa zvrtla. Stál za ňou muž s tvárou zjazvenou od kiahní a zoširoka sa usmieval. Spoznala Rookwooda, veď videla fotku v Dennom Prorokovi keď ho vtedy dávno zatkli za špionáž, a vyslala naňho omračujúce zaklínadlo, no vyhol sa mu. Švihol prútikom. „Protego!“ zvolala Alliera.

„Impedimenta!“ No tentoraz kúzlo zablokoval on a sám po nej  poslal červený záblesk, ktorý ju však tesne minul.

„Dosť bolo hier,“ zavrčal zachrípnutým hlasom, „ava...“

„Nehýb sa!“ Rookwooda zrazilo dopredu a za ním Alliera zbadala Siriusa. „Ďakujem!“ zakričala mu. Usmial sa a pustil sa znova do boja. Alliera sa pozrela okolo seba a zbadala, že nejaký smrťožrút práve omráčil Tonksovú. Kým sa stihol spamätať, vyslala naňho omračujúce zaklínadlo, ktoré ho trafilo rovno do hrude. Smrťožrút tvrdo narazil na podstavec s oblúkom, pričom sa ozvalo nepríjemné puknutie. Alliera si nebola istá, či povolil kameň alebo smrťožrútova chrbtica. Nestihla nad tým však veľmi uvažovať, pretože ju zaklínadlo, ktoré si nevšimla hodilo o stenu. Zatmilo sa jej pred očami. Snažila sa rýchlo spamätať a hľadala jeho pôvodcu, aby nedostala ďalšie.

„Malfoy,“ zašomrala nenávistne, keď zbadala muža v čiernom plášti s dlhými bledými vlasmi. Vykračoval si, akoby bol na prechádzke a posmešne sa uškŕňal. Vyzeral, že má všetko pod kontrolou. To Allieru mimoriadne rozčúlilo. Ešte na zemi švihla prútikom. Kým kúzlo odklonil, otrasene, no odhodlane sa postavila na nohy a vyslala ďalší záblesk.

„Protego! Impedimenta!“ zvolal Malfoy. Šikovne sa vyhla svetlu a zvolala:

„Petrificus totalus!“ no uhol sa aj on. Chystala som sa zvolať impedimenta, keď Malfoya akoby niečo omráčilo a zozadu stiahlo do stredu miestnosti k podstavcu. Alliera prekvapene zdvihla pohľad. Po stupienkoch skákal smerom dole Dumbledore a zväzoval smrťožrútov, ktorí sa pri pohľade naňho rozutekali, do stredu miestnosti. Alliere sa po tvári roztiahol úsmev nádeje. Je to v poriadku. Prišiel predsa Dumbledore. Bojovala len posledná dvojica, Sirius a Bellatrix, nevšimnúc si, kto spôsobil ten zmätok. Stáli na podstavci a Sirius, ktorý sa práve vyhol záblesku svojej sestrenice, sa jej vyškieral.

„No tak, Bella vieš to aj lepšie!“ Alliera stuhla. Sirius sa často vysmieval smrti ale Bella sa tvárila zúrivo. Ďalšie kúzlo ho trafilo priamo do hrude. Ešte stále sa usmieval tak, ako to na ňom mala Alliera najradšej, no uvedomil si, čo sa stalo, jeho telo sa prehlo, a on sa pomaly prepadol cez závoj za sebou. Bella sa víťazoslávne uškrnula, no krivý úsmev jej zamrzol na perách pri pohľade na hrozivo sa tváriaceho Dumbledora, z ktorého ohromnou silou sršala nenávisť. Zvrtla sa na útek a v Alliere sa zdvihla zúrivosť. Vysielala za ňou jedno zaklínadlo za druhým, no Bella každé odklonila. Vtom Alliera zbadala po svojej pravici pohyb. Harry sa za Bellou takisto pustil.

 „Nie Harry! Stoj! Vráť sa!“ ozývali sa výkriky po celej sieni. Nikoho z nich nepočúval a bežal ďalej. Alliera chcela ísť za ním, akoby urobil Sirius, no Dumbledore ju pevne chytil za rameno. „Postarajte sa o týchto tu, ja idem za ním.“ Chcela namietať, chcela dostať Bellu, no bolo to zbytočné. Dumbledore na ňu prísne pozrel:

„Neopováž sa nasledovať ma!“ A rozbehol sa za nimi. Alliera sa otočila k oblúku. Záves sa ešte stále jemne vlnil, ako keby ho rozvíril jarný vetrík. Napriek zaklínadlám, ktoré len pred chvíľou lietali po miestnosti, nebola na ňom vypálená ani jedna diera. Vtedy Allieru naplno zalial smútok. Vykašľala sa na zvyšných smrťožrútov, na všetok pohyb okolo, keď Rád zisťoval ranených, zviezla sa na zem a rozplakala sa. Nechcela nič iné, len tam sedieť a plakať, kým jej neostane jediná slza. Cítila, že za ňou niekto zastal. Zdvihla pohľad na bledého, strhaného Remusa. So slzami v očiach ju chytil okolo pliec a ona si položila hlavu na jeho rameno.

„Prečo on? Povedz mi Remus, prečo on???“ Neodpovedal, a ona v skutočnosti ani odpoveď nečakala. Nepovedal jej neplač, vedel, že to nepomôže. Znova stratila toho, ktorého  milovala najviac na svete. A tentoraz to bolo navždy.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář