1. Opäť doma
Alliera sa prechádzala sama po parku
blízko svojho domu. Už sa zotmelo a nikde nebolo ani živej duše. Začínal
pofukovať jemný júlový vetrík. Bolo príjemné byť opäť doma. Po toľkých cestách
jej vždy dobre padlo poprechádzať sa
v tichu a samote po pokojnom večernom meste. Nikam sa nenáhliť,
nikoho nehľadať, nič nezisťovať. Žiadny šialenci krížiaci mantichory
a lietajúce kone alebo chovajúci v záhrade erumpentov. Striaslo ju,
keď si spomenula na jej posledný prípad. Istý muž v Indii si bol istý, že
dokáže skrotiť okamiu. Alliera nemala ani tušenia kde si nejakú zohnal ale
podarilo sa mu to. Začal jej podávať veľmi silný upokojujúci odvar, ktorého
dávky postupne zmenšoval. Myslel si, že takto si naňho okamia zvykne. No tá si
nielenže nezvykla, ale keď už bola dostatočne čulá, ho takmer zabila. Len
v poslednej chvíli sa mu ju podarilo omráčiť. Hluk však zburcoval susedov
a tí zase zásahovú jednotku pre odchyt nebezpečných zverov. Následky boli
katastrofálne. Ind si okrem obvinenia z držania nebezpečného zvera
kategórie XXXX vyslúžil aj zranenia, ktorých následky bude mať do konca života.
Ani okamia na tom nebola veľmi dobre. Ind zrejme nebol nejako extra
na elixíry a keby jej nezačal zmenšovať dávky, pravdepodobne by ju
otrávil. Odbor zverov na indickom ministerstve mágie sa už o ňu postará.
Allierina povinnosť bola len chytiť ju a zabezpečiť pred inými ľuďmi,
najmä muklami. Niektorí ľudia vedia byť vážne až zarážajúco naivní. Alebo
hlúpi. Usmiala sa pre seba. Je doma. Konečne bude mať na chvíľu pokoj od práce.
Aspoň na istý čas. Jej dobrý pocit však
kalili kolujúce chýry. Dumbledore vraj tvrdí, že Voldemort povstal. Nechcela tomu
veriť, no niečo ju nabádalo, aby bola opatrná. Hneď ráno mu pošlem sovu,
rozhodla sa. Otočila sa , že pôjde domov, no vtom stuhla. Možno ani nie počula
ako skôr cítila, že niekto stojí pri strome na hranici svetla pouličnej lampy.
Podvedome vytiahla prútik.
„Myslím,
Alliera, že to nebude potrebné.“ Zaleskli sa strieborné vlasy a brada
a z tieňa vystúpil... „Pán profesor!“ zvolala Alliera prekvapene. Milo
sa na ňu usmial, ako za čias keď ešte chodila na Rokfort.
„Áno, som to
ja. Konečne si sa vrátila. Čakám na to od konca júna.“ Dumbledorova tvár
zvážnela. „Počula si, čo sa stalo?“
„Myslíte to o...“ Vzdychol si a prikývol.
„Nie je najmúdrejšie sa o tom rozprávať
na ulici. Ešte to síce nie je verejné, no napriek tomu. Alebo práve preto. Bývaš
vo svojom starom dome? Mohli by sme ísť tam? Ak si dobre pamätám nie je to
ďaleko.“
„Samozrejme,
poďme.“ Cestou neprehovorili a Allieru napadlo, že to musí byť vážne ak za ňou prišiel sám Dumbledore.
Odomkla dvere a rozsvietila.
„Nech sa páči.
Dáte si niečo? Čaj napríklad?“
„Môže byť.“
Usadili sa do obývačky a Alliera mávnutím prútika pričarovala kanvicu
a dve šálky, z ktorých sa parilo. Chvíľu mlčky sedeli ale potom
to nevydržala a začala:
„Tak čo sa vlastne stalo?“ Riaditeľ sa na ňu
zahľadel a potom sa usmial:
„Si rovnako
nedočkavá ako vždy. No, pre mňa sa to začalo takto...“ A rozpovedal jej
ten najneuveriteľnejší príbeh aký kedy
počula. Ale vzhľadom na to, že bola šesť rokov všade inde len nie v Británii,
nie je sa čomu čudovať. Zatiaľ všetko chápala, keď vtom... „... no a ten
rok ušiel z Azkabanu Sirius a...“
„Čože?!“ zvolala šokovaná. Dumbledore sa
zháčil:
„Ach prepáč
zabudol som.“ Ale ja nie, pomyslela si. „Sirius ušiel,“ pokračoval
potichu Dumbledore a skúmavo na ňu hľadel. Úplne zabudol, aké to pre ňu
vtedy bolo, no hovoril ďalej: „Všetci si mysleli, že prenasleduje Harryho.
Nakoniec sa však objavil Peter...“ „Pettigrew?“ zostala šokovaná ešte viac. Dumbledore jej začal
vysvetľovať ako sa Sirius vymenil s Petrom, čiže vlastne Peter je zradca.
„Takže...
takže... Sirius je... voľný?“ opýtala sa s nádejou.
„Keby to bolo
také jednoduché,“ vzdychol si, „ale Peter ušiel bez toho, aby ho videl niekto
okrem Remusa, Siriusa, Harryho a jeho dvoch priateľov, ktorých som už
spomínal, Hermiony a Rona. Takže teraz sa opäť skrýva pred ministerstvom.
Ale budem pokračovať...“ ďalej rozprával o Trojčarodejníckom turnaji,
o čaši a kope ďalších vecí. Alliera však napoly nevnímala, myslela na
Siriusa. Toľké roky strávil v Azkabane a pritom bol nevinný! A ona ani ... prebudila sa až
keď sa dostal k povstaniu lorda Voldemorta.
„A to je
všetko. Najsmutnejšie na tom je, že Kornelius Fudge, terajší minister mágie,
tomu odmieta veriť. Zaryto tvrdí, že Voldemort nemohol povstať. Keby si videla
včerajšie noviny, vedela by si, že ma dokonca vyhodil z Wizengamotu. No to
mi nevadí tak, ako jeho tvrdohlavosť. Mali by sme bojovať proti Voldemortovi
a nie presviedčať lenivých politikov a tom, že by bolo potrebné niečo
urobiť. Teraz chodím po ľuďoch, ktorým verím, po bývalých členoch rádu
a snažím sa im vysvetliť pravdu a pripojiť ich k nám.
A čakal som kedy sa konečne vrátiš ty. Dúfam, že sa k nám opäť pridáš.“
„Samozrejme, to
je jasné! Kde je vlastne hlavný stan? A ak je to nejaké obývateľné miesto
mohla by som tam bývať? Tu je to dosť od ruky, nechcem byť mimo.“
„Pravdaže môžeš,“
povedal, „mali by sme odísť čo najskôr takže ťa tam odvediem hneď, ako budeš
vychystaná.“
„Tak to môžeme
odísť okamžite,“ zasmiala sa, „ešte som
sa totiž nestihla vybaliť.“ Dumbledore sa svižne postavil.
„Výborne! Premiestnime sa ale keďže nevieš kde
to je, pripojíš sa ku mne.“ Alliera sa otočila po kufre, no riaditeľ ju
zastavil.
„Asi by som ťa
mal ešte na niečo pripraviť. Je to Siriusov dom. A býva tam.“ Zostala stáť
ako obarená.
„Ešte stále tam
chceš ísť a bývať?“ Chvíľočku rozmýšľala no potom sa rozhodla.
„Skôr či neskôr
by som sa s ním musela stretnúť. A rozhodne chcem byť pri všetkom
a takto by to bolo obtiažne lebo bývam ďaleko. Takže poďme. Len neviem,
ako ma prijme,“ zakončila Alliera smutne.
„Vie, že
prídeš, a že pravdepodobne tam budeš aj bývať. Súhlasil.“ Len prikývla a chytila sa ho za rukáv. Po
krátkom, ale zato nepríjemnom okamihu sa ocitli na pochmúrnom námestí. Alliera
sa už síce premiestňovala poriadne dlho a považovala to za dobrý spôsob
rýchleho presunu, no napriek tomu to nejako veľmi neobľubovala. Dumbledore jej
vtisol do ruky akýsi papierik. Úzkym, nakloneným rukopisom na ňom stálo: Hlavný
stan Fénixovho rádu sa nachádza na Grimmaudovom námestí číslo 12
v Londýne. Vedela, čo má robiť. V duchu si to opakovala a keď
boli pre čísle dvanásť, objavili sa medzi domami jedenásť a trinásť dvere.
Roztriasli sa jej kolená. Za tými dverami bol Sirius. Zrazu tam stál celý dom,
ktorý však nevyzeral veľmi príťažlivo. Mohla som to čakať, pousmiala sa
v duchu, to musí byť dom jeho rodičov. Dumbledore sa ku nej otočil.